DUNAJDRÁMA alebo Hnusná káva, lacné cigarety

Divadelná inštalácia, nové fotky, starý film, podunajské piesne a sociálny mix

 

Autori hier: Kerstin Specht (Nemecko), Robert Woelfl (Rakúsko), Ákos Németh

(Maďarsko), Anna Grusková (Slovensko), Ugljesa Sajtinac (Srbsko), Nina Mitrovič

(Chorvátsko), Peca Stefan (Rumunsko), Jurij Dačev (Bulharsko), Pavel Paduraru

(Moldavsko) a Oleksandr Irvanec (Ukrajina)

 

Desať autorov – desať dunajských krajín – jedna hra. Starnúci muž a žena, lokálne mediálne hviezdy, meditujúci Rakúšan a Srb chodiaci pod vodou, bulvárni novinári, sestry, ktorým zomrel otec, moldavská prostitútka či strážny pes – ich príbehy hovoria o živote v krajinách od Nemecka až po Ukrajinu. Dunaj ich spája i rozdeľuje. Sú to ľudia ako my – túžia po šťastí, ale vedia naozaj šťastne žiť?

 

Dunajdráma pozýva diváka na multimediálnu cestu po dunajských krajinách. Leitmotívom mixu divadla, dokumentu, zvukovej a vizuálnej inštalácie je rieka, ktorá symbolicky definuje kultúrny priestor a pamäť regiónu. Pôvodné fotografie, ktoré vznikli pre tento projekt, zachytávajú súčasnú atmosféru dunajských brehov a miest z jednotlivých hier. S nimi kontrastujú fragmenty z optimistického kolektívneho filmu Od Čierneho lesa po Čierne more z roku 1957. Piesne z podunajských krajín evokujú rôzne kultúry a jazyky, pôvodná elektronická hudba v pozadí je ozvenou budúcnosti.

 

Projekt Dunajdráma vznikol z iniciatívy literárneho združenia wiener wortstaetten v roku 2008. O rok neskôr sa hry uvádzali ako scénické čítanie na medzinárodnom festivale Divadelná Nitra. Dunajdráma alebo Hnusná káva a lacné cigarety je prvou inscenáciou medzinárodného projektu.

 

Tento projekt sa uskutočnil vďaka podpore z Nadačného fondu Slovak Telekom pri Nadácii Intenda a vďaka programu Kultúra bez bariér Nadácie Orange.

Projekt ďalej podporili: Ministerstvo kultúry SR, Goethe Institut, Rakúske kultúrne centrum, Slovenský filmový ústav, Rumunský kultúrny inštitút a Drift

 

 

Koncept, preklad a réžia: Anna Grusková

Dramaturgia a produkcia: Martina Vannayová

Fotografie: Pavol Vojtko

Scéna: Slavo Bachorík

Pôvodná hudba: Mrkva

Strih vizuálnych materiálov: Róbert Šulák

Odborná spolupráca: Patrik Krebs

Technická spolupráca: Marián Tarčík

Realizácia scény: Peter Varga

 

Účinkujú: Juraj Hrčka, Edita Borsová (držiteľka ocenenia Dosky 2010 za najlepší ženský herecký výkon), Juliana Johanidesová, Uršula Kovalyk, Juraj Igonda/Martin Mello, Vlado Zboroň

 

Dlžka predstavenia: 1h 10 min

 

Recenzie a ohlasy:

 

Sú to mostíky pre plavčíkov či barové stoličky?

Medzinárodný divadelný projekt objavuje, čo všetko sa môže vynoriť z Dunaja, Juráňová Jana, SME 24.11.2010

 

„Šesť plavčíckych mostíkov, možno aj barových stoličiek, a na nich ženy a muži minimalisticky presne a zároveň veľmi plasticky stvárňujú osudy ľudí spojených s Dunajom – Edita Borsová, Juraj Hrčka, Juraj Igonda, Vlado Zboroň, Uršuľa Kovalyk, Juliana Johanidesová, Zdeněk Langer a Joshua.

Najmä tí vyššie menovaní a menované to robia naozaj pozoruhodne, ich úsporné, výrazné a presné herectvo nám sprostredkúva osudy, prostredia, vzťahy. Ožívajú charaktery, vytvárajú sa predstavy, evokujú vône i chute. Príbehy vytvárajú zaujímavý sled aj vďaka scéne (Slavo Bachorík).

Premyslené a presné vedenie režisérky je umocnené nielen obrazom – starým filmom premietaným na stenu s dverami, ale aj priestorom. Ten zvláštnym spôsobom štruktúrujú dvere uprostred zadnej steny, na ktorú sa premieta starý film. Vznikajú tak možnosti ďalších asociácií i ďalších možností – odchádzania, prichádzania, perspektívy, diaľok.

Predstavenie Dunajdráma alebo Hnusná káva a lacné cigarety je bohaté na príbehy, na obrazy, na asociácie. Je minimalisticky asketické a zároveň veľmi bohaté.“

 

Rieka, ktorá je viac ako hranica, Smolková Soňa, 23.10.2010, Pravda

„Sledovať cez krátke texty tok Dunaja od jeho prameňa až po vyústenie do Čierneho mora je viac ako len osvieženie geografických vedomostí. Výpovede odzrkadľujú situáciu v jednotlivých krajinách a divák sa tak stáva svedkom toho, ako sa existenciálne problémy postupne menia na existenčné. S mocnejúcim tokom rieky sa úzkosť stupňuje, humor sa stáva zemitejším, postavy zúfalejšie. A tak, kým žena v elegantnej tragédii Dunajská dráma od Kathrin Specht z Nemecka pľuje do rieky, dúfajúc, že všetky pľuvance raz dorazia k mužovi, ktorý ju opustil, hrdinka z textu Oblička pre Európu moldavského dramatika Pavla Paduraru zabíja svojho muža, ktorý z nej nedobrovoľne urobil prostitútku a sama pácha skokom do Dunaja samovraždu. …vďačná – statická režijná koncepcia Anny Gruskovej… sa sústreďuje predovšetkým na rozprávanie jednotlivých príbehov. Ich silu nepodporuje psychologickým herectvom a budovaním mizanscén na javisku, ale vytvára inscenáciu brechtovského odstupu a scudzovania… Dovedna šesť hercov a herečiek sediacich na vysokých plavčíckych stoličkách – jediných podstatných častiach scénografie – rozsvecuje a zhasína lampy, čím sa stávajú účastníkmi rozprávania. Stávajú sa čitateľmi, rozprávačmi a aktérmi príbehov…“

 

Dunajdráma, Scherhaufer Peter, 8.11.2010; Týždeň; roč. 7, č. 45, s. 58

„Dunaj je po Volge druhou najdlhšou riekou v Európe. Okrem Claudia Magrisa či Michala Hvoreckého inšpiroval aj desiatku autorov a autoriek z krajín, ktorými preteká. Výsledkom ich spoločného workshopu bolo deväť krátkych hier, ktoré jedna z autoriek ‑ Anna Grusková ‑ zrežírovala v bratislavskom Štúdiu 12. Dunajdráma je multimediálnou cestou po dunajských krajinách, ktorá v sebe spája divadlo, dokument, ale i zvukovú a vizuálnu inštaláciu. Jednotlivé hry nesú nielen vzťahové konflikty postáv, ale aj sociálne či politické problémy daných krajín: migráciu, nezamestnanosť alebo prostitúciu. Ich hrdinami sú často životní stroskotanci. Sociálny akcent inštalácie podporila Grusková aj angažovaním hercov Divadla bez domova, čím na javisku došlo k spojeniu reálnych bezdomovcov s profesionálnymi hercami a herečkami. Unikátnou však robí Dunajdrámu predovšetkým premyslená kombinácia rôznych umelecko‑vyjadrovacích prostriedkov. Skôr čítané než hrané texty sú podfarbené hudbou konkrétneho regiónu, ako aj aktuálnymi fotografiami pobrežia Dunaja, ktoré zachytávajú typické črty jednotlivých miest. Ako dobový kontrast k nim stavia režisérka scény z filmového dokumentu o plavbe po Dunaji z roku 1957, ktorými jednotlivé hry oddeľuje. To všetko evokuje pocit fyzickej prítomnosti v tej‑ktorej krajine.“